Reakcia tela na chlad – červený ako rak a čo robiť pri podchladení (4)

 Keď dôjde k narušeniu rovnováhy medzi tvorbou a výdajom tepla, aktivujú sa termoregulačné mechanizmy. Tvoria ich 3 základné zložky: somatomotorický nervový systém (zvyšuje tvorbu tepla činnosťou svalov a triaškou), vegetatívny nervový systém (pôsobením na hladké svalstvo ciev reguluje prietok krvi kožou, upravuje minútový vývrhový objem srdca, reguluje potenie u novorodencov a spúšťa netriaškovú termogenézu v hnedom tukovom tkanive) a endokrinný systém (cez hormóny štítnej žľazy a hormóny drene nadobličiek).

 Prvou reakciou tela na chladový podnet je zúženie periférnych ciev – vazokonstrikcia. Zúžením ciev v koži, podkoží a v neaktívnych svaloch sa znížia straty tepla až o 85%. V prípade, že sú svaly aktívne, dochádza v nich k rozšíreniu ciev, teda vazodilatácii – zvyšuje sa prekrvenie. Výsledkom sú vyššie straty tepla. Preto lepšie tolerujeme v ľadovej vode postávanie, než pohyb. Vplyv vazokonstrikcie pociťujeme najviac na periférii – prstoch a chodidlách. Ja osobne preto používam neoprénové rukavice a ponožky. Predchádzam tak zbytočnému zraneniu. Umožňuje mi to mať ponorené celé ruky. V opačnom prípade mnohí otužilci nechávajú ruky nad hladinou. Okoloidúci im potom v domnení, že im z vody mávajú, opätujú pozdravy.

 Vazokonstrikciu strieda po určitej dobe reflexná vazodilatácia periférnych ciev (po cca 5-7 minútach). Tá je reakciou na vazokonstrikciou navodenú ischémiu, teda nedokrvenie, tkanív. Čiže po prvotnom znížení prietoku krvi kožou a svalmi sa tento prietok zvýši. Ak by sa tak nestalo, mohlo by dôjsť k ireverzibilnému poškodeniu tkaniva. Rozšírením ciev sa zvýši prekrvenie a teda aj výdaj tepla povrchom tela. Táto reakcia je viditeľná. Spôsobuje totižto typické začervenanie pokožky otužilcov na miestach, ktoré boli v kontakte s vodou.

 V roku 2007 vykonal Mantoni so spolupracovníkmi štúdiu, ktorej podstatou bolo pozorovanie 13 dobrovoľníkov, ktorí sa na 30 sekúnd ponorili do ľadovej vody s teplotou 0°C. Pozorovali u nich po ponorení zvýšenie srdcovej frekvencie (z cca 70/min. na 100/min.), rýchlejšie dýchanie (z 15/min. na cca 40/min.) a zvýšenie dychového objemu (z 900ml na cca 2200ml). Dvaja z 13 odvážlivcov test nedokončili, pretože pri ponorení stratili na krátky čas vedomie. Výrazne sa u nich totižto znížilo prekrvenie mozgu (merali im prietok krvi v mozgovej tepne – arteria cerebri media). Aj táto štúdia je odpoveďou na otázku, pre koho nie je otužovanie vhodné. Určite nie pre tých, u ktorých je známa stenóza, teda zúženie ciev.

 Ďalšou reakciou organizmu na chlad je zvýšenie hladiny stresových hormónov drene nadobličiek, čoho výsledkom je zrýchlenie metabolizmu – tvorby tepla. Popisuje sa tiež ako netriašková termogenéza. Tá je nasledovaná pri nedostatočnom efekte triaškovou termogenézou, ktorá produkuje teplo kontrakciami svalov. Paradoxom je, že pokiaľ vás triaška chytí ešte vo vode, tepelné straty sa zvýšia a stav to zhoršuje. Ak vami teda začne vo vode intenzívne triasť, otužovanie nepredlžujte a choďte radšej z vody von.

 Reakciu organizmu na chlad po ponorení do ľadovej vody môžeme rozdeliť na niekoľko stupňov. Prvým, ktorý odradí mnohých potenciálnych otužilcov, je počiatočný studený šok. Najťažšie sú prvé sekundy a trvá približne tri minúty. Prejaví sa lapavým nádychom nasledovaným hyperventiláciou a tachykardiou. Následne sa počet dychov spomaľuje, búšenie srdca sa ustaľuje. Na tvárach otužilcov kyslú grimasu strieda úsmev a eufória. Pre ten pocit to robíme. Ako som už písal skôr, v tejto fáze zotrvávame pár minút. Ja celkovo cca 4 minúty (pozn.: už som písal, že v prípade, že sa idem otužovať po službe, teda po tom, čo som nespal, pobyt vo vode výrazne redukujem. Vyššie tepelné straty po spánkovej deprivácii sú očakávané, a preto sa doporučuje a to nie len v súvislosti s otužovaním, dostatočný odpočinok a spánok). V prípade dobrovoľne či nedobrovoľne predĺženého pobytu v ľadovej vode dochádza postupne k rozvoju podchladenia, hypotermie. Spočiatku a pri miernom stupni sa prejavuje poruchami jemnej motoriky, už spomínaným zrýchleným dýchaním a tachykardiou. Pri telesnej teplote pod 31 °C telo stráca schopnosť triašky, nedokáže sa zahriať. Dochádza k rozvoju poruchy vedomia, cez dezorientáciu, spavosť, teda somnolenciu, až po sopor, kedy reagujeme len na bolestivý podnet. Spomaľujú sa reflexy, znižuje sa spotreba kyslíka tkanivami. Pri teplote okolo 29 °C sa zvyšuje riziko srdcovej arytmie. Pri ťažkom podchladení, telesnej teplote pod 29 °C je koža studená, stuhnutá, pulz je nehmatný. V dôsledku porúch srdcového rytmu dochádza k zástave obehu a smrti.

 V súvislosti s ťažkým podchladním sa stretávame s pojmom „kolaps zo záchrany“. Tento termín sa používa k popisu zástavy srdca, ku ktorej dôjde počas záchrany podchladeného jedinca. Môže nastať pri jeho vyslobodzovaní (napríklad vyťahovanie opitého občana z potoka, v ktorom zaspal), počas jeho transportu do nemocnice alebo po zahájení jeho liečby. Chladnejšia krv sa u takejto osoby dostane vplyvom pohybu rýchlo z rúk a nôh do srdca, čím sa výrazne zníži teplota jadra, na čo srdce zareaguje fibriláciou komôr. Nie je preto dobré nútiť ťažko podchladenú osobu, aby sa hneď začala hýbať. Zahrievanie musí byť postupné. Ak ťažko podchladenému podávate prvú pomoc, izolujte ho niečim od zeme a snažte sa ho zahriať, kľudne aj vlastným telom. Začínajte jeho trupom, nie nohami a rukami. Pri ťažkom podchladení, ktoré je spojené s poruchami vedomia tejto osobe určite nedávajte piť horúci čaj, mohlo by dôjsť k jeho aspirácii, teda vdýchnutiu.